Známý spisovatel a aktuálně i vedoucí vydání slovenského deníku Plus JEDEN DEN a bývalý komentátor deníku Pravda v rozhovoru říka, že dnešní komentáře jsou jednoznačné, jeho spíš baví filosofování!
Foto: Literárne centrum Bratislava
V Pravde ste zodpovedali za názorovú stranu. Koľko názorov mimo redakcie vám prichádzalo denne do redakčnej pošty a akú mali kvalitu?
Myslím, že to už neviem presne zrátať, neboli to určite rekordné množstvá príspevkov. Pravdou ostáva, že kvalitný, erudovaný alebo povedzme vtipne napísaný názor či postreh sa objavoval vzácnejšie. Spravidla platilo pravidlo – čím horšie príspevky, tým neúnavnejší autor. Niektorí pisatelia zjavne ani nepostrehli, že sa ich diela zásadne líšia od textov publikovaných v novinách.
Majú slovenské médiá na výber dosť odborníkov, ktorí radi píšu stĺpčeky alebo komentáre?
Odborníkov, ktorí rozumejú problematike a zároveň ju dokážu zrozumiteľne či priamo atraktívne tlmočiť verejnosti, nie je naozaj veľa. Dalo by sa povedať, že ich nebude nikdy dosť. Na druhej strane sa mi zdá, že priestor na odborné názory a odbornú diskusiu sa v médiách vo všeobecnosti zužuje.
Sám ste takmer dennodenne písali politicko-spoločenské komentáre. Aký je to chlebíček? Existujú nejaké stereotypy alebo pravidlá pre text, ktorý sa prezentuje ako komentár?
Nie som si istý, či existujú pravidlá, ktoré možno zovšeobecniť. Vtedajší šéfredaktor Pravdy Petr Šabata jednoznačne presadzoval názor, že komentár musí mať jasný názor, postoj. Určite je to pravda, ale rovnako môže komentár prezentovať aj viaceré pohľady na problém, upozorniť na súvislosti, prípadne podnietiť čitateľa, aby si úsudok vytvoril sám, aby o téme premýšľal. Písanie nie je exaktná vedná disciplína a dá sa k nemu pristupovať rôznymi spôsobmi. Získaval som prax v 90-tych rokoch, spoločnosť bola vtedy názorovo rozdelená na prívržencov a odporcov Vladimíra Mečiara. Nový Čas, kde som pôsobil sedem rokov, čítalo široké spektrum čitateľov – vzdelaní aj jednoduchší, voliči Mečiara aj vtedajšej opozície… Zvykol som si písať komentáre tak, aby som čitateľa neodradil prvou vetou, ale aby som mu ponúkol argumenty a aby som ho získal pre uvažovanie o danej téme. Dnes je trendom iný štýl písania, oveľa kategorickejší, jednoznačnejší. Ako čitateľa ma však vyrušuje, keď komentátor vystupuje z pozície sily, vyvoláva dojem, že vie všetko či prinajmenšom viac než ja a najmä, že sa dopúšťam prehrešku, ak s ním nesúhlasím. Pripúšťam však, že možno vlastne nie som typický komentátor. Som nielen novinár ale aj spisovateľ a baví ma viac písanie, v ktorom je istá pridaná hodnota v podobe literárneho textu. Zaujímajú ma témy, za ktorými možno hľadať aj kultúrne, spoločenské či filozofické aspekty.
Komentátor vždy píše komentár k titulnému článku. Ako to funguje v pozadí? Spolupracuje na ňom aj autor článku? Nie sú niektorí dobrí novinári frustrovaní z toho, že priestor na názorových stranách je v redakciách zabetónovaný pre skúsenejších – vyvolených?
V Pravde sa toto pravidlo dodržiavalo veľmi striktne – komentáre a poznámky sa museli viazať na hlavné témy. Neviem, či to vždy bolo na prospech veci. Ako som spomínal, som aj literát a niekedy by som si bol s chuťou zauvažoval o aktuálnej politickej téme radšej než písal komentár k tomu, že na cestách je veľa nehôd a v transfúznych staniciach málo krvi. Frustráciu z toho, že sú názorové strany zabetónované, som nezažil, skôr boli redaktori frustrovaní, ak mali písať okrem spravodajstva aj komentár alebo poznámku. Čo aj chápem, lebo toho niekedy museli stihnúť naozaj veľa, na druhej strane ako komentátor som si nie vždy trúfal písať názor na tému, v ktorej som sa necítil doma. Druhá vec je, že mi väčšinu času a energie zabralo editovanie celej rubriky, práca s externými príspevkami, listami čitateľov a len málokedy som sa mohol venovať komentovaniu tak dôkladne, ako som chcel.
Dnes pracujete ako vedúci vydania Plus JEDEN DEŇ. Čo najviac vstupuje do rozhodovania, ktorý príspevok sa na stránky novín dostane a ktorý nie. Čo chcú vaši čitatelia čítať a čo nie? A čo komentáre, píšete ich ešte?
Myslím, že chcú čítať veci aktuálne a navyše s emocionálnym nábojom. Vyjadriť sa môžem predovšetkým k rubrikám, ktoré sa týkajú domácich udalostí, ekonomiky-servisu, témy dňa. Čitateľ hľadá v novinách nielen informácie, ale niekedy aj pomoc – mal by cítiť, že sú noviny na jeho strane, chápu jeho problémy a pomáhajú mu ich riešiť. Výhodou momentálne pre mňa je, že na našej webovej stránke môžem publikovať aj svoje názory ale viac-menej dobrovoľne, vtedy, keď ma niektorá téma zaujme. A, samozrejme, keď k nej niečo stihnem napísať, čo pri dennej výrobe nemusí byť vôbec isté.
