Karol Sudor dlouhodobě patří mezi nejvlivnější novináře na Slovensku. „Specializuje“ se na profilové rozhovory, které jdou často až na kost. Domovským titulem mu je deník SME, pro který připravuje rozhovory a reportáže.
Ilustrační foto, Zdroj: Profimedia.cz
Aké sú tri najvážnejšie chyby, ktoré ste možno robili, keď ste začínali s publikovaním povestných „sudorovských“ rozhovorov? Je to remeslo, ktoré sa dá naučiť alebo je to o nápade a chémií medzi obidvoma stranami?
Chýb som robil veľa, imúnny voči nim nie som dodnes. Napríklad som sa musel naučiť rozhovory drasticky editovať, keďže ako bloger som vôbec neriešil ich dĺžku a za dôležité som považoval aj mnohé pasáže, ktoré boli vatou. Pamätám si debaty, ktoré trvali štyri hodiny, a aj to len preto, lebo nás vyhodili z krčmy kvôli záverečnej. Na webe však stále patria k najdlhším, hoci sú o tretinu až polovicu kratšie, než v začiatkoch. Ešteže v printe ma držia na uzde editori. (smiech) Iná chyba – zlý výber respondenta. O niekom mám svoju predstavu, myslím si, že to bude zaujímavé, ale výsledok je chabý. Niekto by sa možno vyhovoril na neschopnosť človeka zaujímavo rozprávať, ja tvrdím, že to bola moja chyba, lebo som si ho vybral sám a nedokázal z neho vytiahnuť to, čo som chcel. Redakcia mi totiž do výberu nezasahuje. A či sa to dá naučiť? Netuším. Ja to robím spontánne, baví ma to a nevnímam to ako prácu.
Niektorí slovenskí politici odpovedajú príliš vágne, zbytočne rozvito a k tomu ešte nejednoznačne. Ako keby zámerne neodpovedali na otázky. Nosíte v hlave zoznam osôb, ktoré práve z týchto dôvodov neoslovujete na rozhovory? Oplatí sa ich vôbec oslovovať?
Politikov, čo hovoria k veci a nejde o balast, je minimum. Dobrý novinár však dokáže vytiahnuť zaujímavé veci aj z alibistu. Ja už politikov oslovujem zriedkavo, ale zoznamy nevhodných respondentov som si nikdy nerobil. Párkrát som sa však pokúsil naplánovať rozhovory na viac týždňov a nikam to neviedlo, väčšinu som ani neoslovil. Vyberám si teda nárazovo a podľa toho, že ma niekto práve zaujme. Absolútna väčšina debát vzniká spontánne – napadne mi nejaké meno, zavolám mu a o pár hodín už spolu sedíme. Prioritne sa dnes snažím ukázať tých, ktorí nie sú mediálne známi. Bol som možno prvý, kto ich začal na veľkom portáli prinášať systematicky a ukázalo sa, že ich čítanosť nie je nižšia než u známych mien. Osemdesiatročná babka z Oravy alebo neznámy remeselník z dedinky, v ktorej sa otáčajú vrany, svojimi postrehmi aj čítanosťou hocikedy porazia mediálne známe mená.
Je podľa vás pravdivé tvrdenie, že novinár vo svojej profesii rýchlo vyhorí a nemá veľa možností na kariérny postup. Ako dlho sa dá naplno venovať žurnalistike?
Neviem to objektívne zhodnotiť, keďže pracujem z domu a moje vnímanie je tým ovplyvnené. Nerobím v pevne stanovenom osemhodinovom pracovnom čase, ale keď mám chuť a vyhovuje to respondentovi. Preto som niektoré rozhovory robil o siedmej ráno a iné o polnoci. Prípadné vyhorenie však zrejme záleží od typu práce. Domáci spravodajca, ktorý celé roky takmer každý deň chodí do parlamentu, na úrad vlády, ministerstvá a tlačovky s tým, že stále sa od neho do uzávierky očakáva zaujímavo spracovaná téma, môže pokojne vyhorieť skôr ako ten, kto robí v niektorej z príloh denníka a prináša oddychovejšie veci. Poznám ľudí, ktorí preto odišli z denníkov do týždenníkov. Kariérny postup ma nezaujíma. Chcem písať, netúžim nikoho riadiť. Faktom je, že kto také ambície má, môže byť sklamaný. Mnohí novinári sa neskôr stanú hovorcami, poradcami alebo robia v PR agentúrach. Osobne si nemyslím, že to je kariérny, možno skôr platový postup, hoci mnohí si tie pojmy stotožňujú.
Dlhé roky spravujete blogy. Nie je namieste označiť tento fenomén novým názvom, keďže dnes je blog už takmer všetko, ale nezabudli sme čo vlastne blog má byť?
Premenovávať blogy by bolo zbytočné, obsah mnohých pojmov v čase sa predsa prirodzene vyvíja. Na tom, že dnes sa v článkoch na blogoch objavujú aj iné veci, ako ktosi dávno predpokladal, nie je nič zlé. Stále ide najmä o postrehy, prinášané ľuďmi, ktorí nejako vnímajú, čo sa okolo nich deje. A že sa popri kvalitných autoroch objavia aj grafomani, je úplne v poriadku.
V tlačenom SME bolo kedysi ďaleko viac výberov z blogov. Prečo je ich teraz menej? Klesla kvalita blogov alebo sa zmenil prístup denníka k blogom?
Článkov z blogov je v tlačenom SME síce menej, ale dostali veľký priestor na titulke Sme.sk, kde najprínosnejšie texty rotujeme priamo na homepage, nielen vo widgete v pravom stĺpci. V tlačenom vydaní pred pár rokmi bývali články z blogov najmä na pondelkových stránkach publicistiky, kde už z povahy veci vyplývali relatívne úzke mantinely pre ich výber. Prevažovali texty o politike, kým na webe si môžeme dovoliť väčšiu žánrovú aj obsahovú pestrosť. Napríklad propagovať dlhšie a množstvom fotografií obohatené cestopisy, osobnejšie postrehy, kritiku či pochvalu slovenských služieb.
Kvalita ani čítanosť blogov na SME.sk podľa mňa neklesajú, dokonca si myslím, že ak dnes vyberiem balík pár desiatok najlepších blogov na Slovensku, teda na SME.sk aj mimo neho, ako celok budú prínosnejšie a zaujímavejšie než balík pár desiatok najlepších blogov spred rokov. V čom však majú blogy vrchol za sebou, je počet autorov a článkov. Ten postupne klesá, čo súvisí aj s rozvojom sociálnych sietí. V zásade je však jedno, či svoj postreh dáte na blog alebo na Facebook, zásah môže byť identický. Ľudia teda neprestávajú písať, iba využívajú viac platforiem.
